Čaro slovanských jazykov: V koľkých súčasne sa dá naučiť plynule komunikovať?
Čaro slovanských jazykov: V koľkých súčasne sa dá naučiť plynule komunikovať?
Cudzie jazyky ma nikdy nijak extra nebrali a bolo mi jasné, že prekladateľ zo mňa takýmto štýlom asi nebude. Keď som raz dostala šancu, zúčastniť sa zahraničného študijného pobytu, prišlo mi mojej biednej angličtiny úprimne ľúto, a tak som sa rozhodla, nechať si pre istotu nejaké tie „zadné vrátka“ a vycestovala som do Slovinska – slovanskej krajiny, v ktorej ak nepochodím s jazykom medzinárodným, tak stavím na to, že všetci máme rovnaké korene, a teda sa v pohode dorozumieme… ta ňe?
Samozrejme, realita bola taká, že zo začiatku sa mojím jazykom no.1 stala mimo školy práve angličtina – a nakoniec som ostala aj celkom milo prekvapená, že to so mnou vôbec nie je až také zlé. No a práve v týchto mesiacoch sa vo mne pomaly začala formovať aj nejaká tá, ako to nazvať, slovanská hrdosť a nadšenie nad našimi jazykmi, ktoré som predtým nepoznala. Keďže v Slovinsku som študovala na katedre slavistiky, nemala som, podobne ako ostatní zahraniční študenti, vyučovanie v angličtine, ale čisto, rýdzo v slovinčine s kombináciou jazyka, ktorí sa domáci práve učili. Mohla som sa teda zúčastniť napríklad lektorátov češtiny, poľštiny, chorvátčiny či ruštiny… a mala som to prakticky ako cudzí jazyk dva v jednom. Začiatky boli naozaj zaujímavé, pretože ich jazyku som ešte (samozrejme) takmer vôbec nerozumela. Dokonca som si nejaké predmety musela škrtnúť, lebo napríklad takú ruskú morfológiu som v slovinčine fakt, že nedávala. Spätne toto „natívne“ vyučovanie však hodnotím veľmi, veľmi pozitívne, pretože ako inak sa jazyk domácich naučíte lepšie, než keď ste do tejto situejšn hodení a ste nútení byť s ním v neustálom kontakte? Viem, je to už asi klišé, ale je to kua pravda.
Napríklad tam, kde sa Slovinci učili češtinu, ja som sa z vysvetľovaného učiva pomaly učila slovinčinu (plus sa priebežne utvrdzovala v tom, že ani moja čeština nie je až taká úžasná, ako som si myslela. Schválne, skúste si vyplniť nejaký český test, prípadne komunikovať 5 minút čisto po česky :)). Do toho som ešte absolvovala aj lektorát slovinčiny pre cudzincov, kde som si dala dokopy gramatiku a nejakú tú jednoduchú slovnú zásobu – a o dva, tri mesiace som už (plus-mínus) plynule rozprávala novým jazykom. A to len vďaka tomu, že ako Slovania máme všetci veľmi podobné pravidlá. Prišlo mi to jednoducho ako niečo úžasné, veď o tomto jazyku som pár mesiacov dozadu ani nepočula – a hop, zrazu ním rozprávam? Zároveň mi však prišlo ľúto mojich ostatných neslovanských spolužiakov, ktorí proste nemali odkiaľ poznať ten slovanský kontext a nemohli sa zasmiať na spoločnej etymológii a skladaní slov, ktorými sme sa s lektorkou pravidelne zabávali (napr., keď vám teraz poviem, že dôchodca sa po slovinsky povie upokojenec… no… musím to ešte ďalej komentovať? Neslovanom to ale vtipné nepríde – a práve o tom to celé je! :D). No a toto bol asi taký ten zlom, kedy som začala byť hrdá na to, že som súčasťou tejto krásnej slovanskej rodiny, kde si síce každý tie počiatočné pravidlá sformoval a prispôsobil podľa seba, avšak po pár týždňoch spoločnej komunikácie a osvojenia si týchto pravidiel si už rozumiete ako starí známi.
So zdokonalením sa v jednom jazyku však prišlo aj dosť veľké sklamanie, a to v podobe rapídneho poklesu ovládania jazyka druhého. Som Slovenka, narodená v rokoch deväťdesiatych, a teda češtinu ako ďalší cudzí jazyk oficiálne rátať nebudem (aj keď, ako som spomínala vyššie, tiež by sa v nej ešte dali robiť pokroky). Mám však maturitu z ruštiny, ktorá ma celkom bavila a dovolím si povedať, što ja óčiň charašó gavarila pa rusky. Kým som nemala hlavu zamotanú pravidlami slovinčiny, z pomysleného mozgového šuflíčka „cudzie jazyky“ som si vždy vedela vybrať len pravidlá, týkajúce sa ruštiny. Avšak s novým slovanským jazykom, jeho slovami, skloňovaním a časovaním, sa môj šuflíček preplnil a rozpadol. A na nový šuflíček už asi nemám dostatok miesta. Moja záverečná ústna skúška z ruštiny teda vyzerala asi tak, že som ju odkomunikovala v slovinčine s ruským prízvukom. Štyri roky ruskej teórie bez mihnutia oka prevalcovali štyri mesiace slovinskej praxe. Keď si spomeniem na to, ako som to po rusky dávala predtým, a že teraz nedokážem zosmoliť ani jednu súvislú vetu, mrzí ma to. Ker kadar hočem govoriti rusko, se vedno zgodi, da govorim slovensko.
Chcem sa preto spýtať, ako to máte vy, ostatní? Do koľkých slovanských jazykov dokážete bez problémov prepínať a komunikovať v nich? Alebo aj vy máte problém s „utriedením si jazykov do jednotlivých šuflíčkov tak, aby sa navzájom nepomiešali“?
*Spasíba za obisk mého blogu a želám vám lep večer. Ahoj, čau, ajde, da svidáňja. Uživajte!*
Vaša zmätená slovensko-česko-slovinsko-rusky myslí-si-že-hovoriaca Nana
Komentáre
Zverejnenie komentára