Regresná hypnóza
Regresná hypnóza
Po troch prečítaných knihách Dr. Briana L. Weissa som sa definitívne rozhodla. Slovo dalo slovo a jedného slnečného dňa som sa ocitla v jednej „hypno-ordinácii“, ak to tak možno nazvať, a zvedavo čakala, čo bude ďalej.
Prikrytá dekou som ležala na gauči a so zavretými očami, dopredu poučená o priebehu terapie, počúvala hlas môjho guru, ktorý môjmu telu kázal uvolniť sa a mojej fantázii, podvedomiu – ako len chcete – začať pracovať. Od prvého momentu som sa bála, že sa mi nepodarí dostať do požadovaného stavu, no po chvíli, keď začal odratúvať od desať nižšie, na moment som pocítila naozaj zvláštny pocit.
Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť…nič sa nedialo.
Štyri… začala som mať pochybnosti. Podobne, ako keď mi odrátavali čas anesteziológovia a ja som sa bála, že nezaspím a budem cítiť celý priebeh operácie.
Tri. Začala som cítiť tlak v ušiach, mravenčenie v končatinách. Pomaly som začala padať dole, dole, na okamih som sa cítila, ako keď sa ponoríte pod vodu.
Dva. Obliala ma horúčava, telo mi skamenelo. Pocit, ako keď zaspávate a uvedomíte si to. V tom momente som bola strašne šťastná, plná eufórie, chcelo sa mi smiať a smiať.
Jedna. Teraz ste v hlbokej hypnóze.
Lenže môj rozum nie a nie sa zastaviť, vkuse musel niečo riešiť. Ten pocit medzi číslami Tri a Dva v momente, ako som si uvedomila, že „to už je ono, teraz to nepokaz“, sa pomaly ale isto stratil. Ako sa mi predtým zdalo, že som padla hlboko, hlboko do seba, teraz som sa vynorila späť, no ešte nie úplne do reality, skôr do niečoho povrchového.
Prvá časť pozostávala v zobudení fantázie.
Predstavte si jazierko, lietate nad ním.. v jazierku sú dva drahé kamene. Červený a zelený. Jeden si zoberte. preskúmajte ho, ovoňajte, ohmatajte.
Posunieme sa ďalej, do Paríža, do Egypta, potom Veľký čínsky múr. Pochodili sme všakovaké pamiatky. Prejdeme na Antarktídu za tučniačikmi, do Afriky na safari, v Číne sa dobrovoľníci starajú o pandy. Pohladkajte si, zaborte ruky do jej kožucha.. a teraz sa presunieme do niektorého z vašich životov.
Či tomu budete veriť, alebo nie, to je na vás. Každý si musí spraviť názor sám.
Je pravda, že v tých knihách to bolo písané oveľa realistickejšie, ale po prvé, knihy sú knihy a po druhé, ja som nikdy predtým nič podobné neskúšala. Neviem vypnúť mozog, preto moje pocity boli len povrchové. Možno po niekoľkomesačnom tréningu a častom opakovaní by aj výsledky boli iné…
Poďme ale rovno k regresii:
V prvom živote som bola muž niekde v starovekom mestečku. Predo mnou bol chrám, niečo ako Tádž Mahal ale oveľa starší. Vnútri bola čierno biela kocková dlažba, veľa lavíc a miesto stien a okien bolo všetko vyplnené mozaikami z farebného skla. Vonku bola tržnica, kde predávali ryby a ornamentálne ťažké a veľké (aladinovské) koberce. Na nohách som mal(a) sandále a po zaprášenej ceste som sa snažil(a) dostať domov, no nevedel(a) som, kde to je.
Posunul ma ďalej.
Teraz sme sedeli s ostatnými chlapmi v krčme a mali hostinu – kura a červené víno. Na prste som mal obrúčku, bol som teda ženatý. No moja žena nikde nebola, čakal som ju a nič, tak som sa nahneval a odišiel odtiaľ.
V ďalšom živote som bol(a) zase mužom, tentokrát ale malým, asi 5 ročným námorníkovym synom. Plavili sme sa po oceáne a prevážali zlaté tehličky. Na jednom brehu nám ich nakladal mladý chlapec, ktorý ich niekde ukradol a potreboval peniaze pre svoju chorú mamu. Dali sme mu aj ryby. Tehličky sme odniesli niekde do Francúzska ozbrojeným mužom. Zistili, že sme ich oklamali a preto môj otec musel ísť do väzenia. Ja s mamou sme teda dočasne ostali bývať vo Francúzsku a ja som musel chodiť do školy aj zarábať. Pitval som ryby, ktoré sa potom na trhu predávali.
Ďalší život bol ženský, bola som starenka, ktorá v okne svojej drevenice vyzerá svojho muža, ktorý sa mal vrátiť zo služobnej cesty. Okno bolo plné červených muškátov, okolo len príroda. V jednoizbovom domčeku mi pobehovalo kozliatko, ktoré som neskôr musela predať. Dostala som zaň jednu zlatú mincu.
Posunul ma ďalej.
Muž mi už prišiel domov. Bol starý ako ja, plešatý, chýbalo mu pár zubov ale napriek tomu bol stále veselý. Mali sme sa radi a boli sme spokojní, aj keď sme neboli bohatí.
Posledný život, ku ktorému sme sa spoločne dopracovali, bol život v bohatstve.
Bola som pekná, veľmi vysoká herečka, ktorá stále chodila perfektne upravená, v dlhých červených šatách a čiernych vlasoch upravených do drdolu. Červený rúž na perách a na očiach linky. Bola som vo svojom apartmáne s výhľadom na park a okolité mrakodrapy, niekde v Amerike. V ruke som mala stopkovitý pohár a v ňom nejaký likér s čerešňou. Na niekoho som netrpezlivo čakala. Bol to režisér, ktorý hneď prišiel a dal mi podpísať papiere k natáčaniu.
Posunul ma ďalej.
Natáčali sme nejaký akčný film, scéna sa nám strašne dlho nepodarila natočiť, bola som nahnevaná. Točenie ma nebavilo, robila so to len pre peniaze a pre to, aby som nemusela robiť niečo podradnejšie. V šatni ma ohovárali, lebo mi závideli.
Posunul ma ďalej.
Prišla som domov do apartmánu, čakal tam režisér. Vysvitlo, že to bol môj priateľ. Neskôr sme spolu mali dieťa, dievčatko, ale malo nejaký problém s ľavou nohou, ostane jej zakrpatená. Režisér má ale veľa peňazí, vybavuje rôznych doktorov. Išli sme do kina na film, ktorý som točila. Smiala som sa na tom, ako umelo tam vyzerám. Ľudia okolo ma nespoznali no režisér ma chválil…
Môj sprievodca mi chcel navodiť ešte nejaký ľubovolný dôležitý okamih nejakého života, no už som sa stále vracala len k týmto štyrom, nič nové mi nenapadlo. Ukončili sme teda poznávanie pár sugesciami a veľkou guľou liečivej energie.
Cítila som, ako do mňa vrazila a ako sa mi rozlieva po tele. Rátal zase, tentokrát do päť.
Môžete otvoriť oči.
Bola som prekvapená, že som sa cítila, akoby som sa práve zobudila. Všetko som si pamätala, ešte raz sme si to spolu prešli.
Stále si nie som istá tým, či to naozaj splnilo účel alebo nie, lebo ako som spomínala, ten pocit padania sa stratil hneď, ako som si ho uvedomila. A rozum pracoval neustále, nie a nie ho zastaviť.
Ale to chce len tréning. Ktovie, možno na ďalší raz by to bolo hlbšie poznanie…
Komentáre
Zverejnenie komentára