Žriebäcí denník: Kapitola dvanásta
Žriebäcí denník: Kapitola dvanásta
Natália úspešne spravila štátnice. Samozrejme, že som sa tešila s ňou (aj keď som nerozumela, čo to presne znamená), ale odvtedy to s naším vzťahom išlo priam dole z kopca.
Pamätáte si, ako mi sľúbila, že po skončení školy si ma kúpi a zoberie niekde ďaleko, kde budeme len my a krásna okolitá príroda? No… jedného dňa sa so mnou jednoducho prišla rozlúčiť s tým, že sa sťahuje, že čaká dieťa a s tým jej navoňaným frajerom idú stavať dom. A že na mňa jej momentálne nevychádzajú financie. Vraj, keď bude všetko tak, ako má byť, tak si ma nájde. Objala ma a s lesknúcimi sa očami nasadla do auta. Odvtedy som ju nevidela.
V stajni sa o mne hovorí, že svoje emócie dokážem vždy spoľahlivo skrývať, ale toto ma zlomilo. Nechápala som, ako mi to mohla urobiť. Moja najlepšia kamarátka. Nič zlé som predsa neurobila. Alebo áno? (Dobre, dobre. To, ako mojou vinou capla do blata, nerátam). Dokonca ku mne musel stajník Jano zavolať veterinára, lebo som sa z toho proste psychicky zrútila. Napichali mi teda pár injekcií a keď usúdili, že mi je lepšie, prišiel si ma obzrieť aj kováč (ktorého som videla prvýkrát v živote, ale to by bolo na dlhé rozprávanie. Skrátka, po ťažkom boji mi vystrúhal kopýtka a žmurkol na mňa, že o pol roka príde zas).
Načo toľká pozornosť? To som sa dozvedela pár dní na to. Môj majiteľ (ktorého som, mimochodom, za celý svoj život ešte ani raz nevidela – mamka mi o ňom povedala len toľko, že je to nejaký lekár, ktorý síce vzťah k nám, koňom, nemá, ale vždy sa nami rád pochváli) sa vraj rozhodol, že ma musí čo najskôr predať, pretože súrne potrebuje peniaze. Bol dohodnutý s Natáliou a preto čakal, kým dokončí školu, lenže jej (naše) plány sa zo dňa na deň zmenili…
Odvtedy si ma boli každý boží deň obzerať nejakí ľudia. Starí, mladí, plešatí, muži, ženy i deti. Všetci ochkali, achkali a snažili sa chudáka Jana presvedčiť, že práve oni sú tí praví, moji budúci majitelia. A on im stále dookola vysvetľoval, že on s cenou dole ísť nemôže, lebo nie je môj majiteľ. Už som tieto reči ani nevnímala.
Prvé dni som poslušne robila všetko, čo sa odo mňa očakávalo – dvíhala som nohy, ustupovala, chodila na vôdzke i na lonži. Potom som si však uvedomila, že nie som nijaké cvičené kura a predsa ani nechcem, aby si ma niekto kúpil. Po Natálii som totiž ľudí začala v duchu preklínať. Všetkých do radu. A tak sa začali naťahovačky, škrípanie zubami, nadávky i bitky. Z „mladej, priateľskej, povahovo úžasnej kobylky“ sa tak razom stalo „jeden a pol-ročné surové žriebä, vhodné len do naozaj skúsených rúk“.
A záujemcov deň čo deň ubúdalo. V duchu som sa tomu tešila, no nie nadlho.
Keď majiteľ zistil, že ma nedokáže predať, prišiel sa na mňa (prvýkrát v živote) pozrieť osobne, aj s nejakým kamarátom. Poprezerali si ma zo všetkých strán a o niečom sa potichu dohadovali. Keď odišli, z vedľajšieho boxu na mňa s vydeseným pohľadom vykukol Chuck.
– „Mladá dáma, máš ty vôbec tušenia, ako si si zavarila?“
Nechápavo som na neho zazrela a prevrátila očami.
– „Toto bol pán, ktorý si odviedol Aresa a Lea…“
Tie kone som nikdy v živote nevidela, lebo boli v stajni ešte dávno pred mojím narodením, ale počula som, čo sa s nimi stalo. Ares si roztrhol šľachu na zadnej nohe, ktorá sa už nedala zoperovať, a Leo sa narodil s chorými pľúcami. No a obaja skončili… hopsky… tak to je zlé. Veľmi zlé.
– „Už ti to došlo, čo?“ ozval sa Chuck, keď zbadal môj zdesený výraz.
…
Samozrejme, dôvod dnešnej návštevy sa rýchlo rozkríkol po celej stajni. Každý, kto ma stretol, sa so mnou zo slušnosti rozlúčil a dával mi „posledné rady do života“. Ja som tomu však stále akosi nemohla uveriť. Veď Ares aj Leo mali zdravotné problémy, preto sa ich zbavili. Lenže ja som okej… alebo mi niečo ušlo?
Keď mi na druhý deň ráno Jano vypratával box, niečo si mrmlal popod nos a láskyplne ma pohladil. Tak toto sa mi už dlho nestalo, a tobôž nie od neho. On, čo si vždy drží odstup. Tak to bude teda asi naozaj zlé. Neskôr som sa dozvedela, že práve on je ten, ktorému by som mala byť za svoj život najviac vďačná. Dohodol sa s majiteľom, nech mu dá čas do konca mesiaca. Že sa vo svojom voľnom čase o mňa postará a pokúsi sa ma dať do poriadku. Bez nároku na honorár. Vraj by mu puklo srdce, keby zdravý kôň ako ja skončil takýmto osudom.
Majiteľ po dlhom zaváhaní súhlasil.
„Do konca mesiaca“.
Komentáre
Zverejnenie komentára