Žriebäcí denník: Kapitola jedenásta
Žriebäcí denník: Kapitola jedenásta
Uuuu, musím sa vám všetkým pochváliť – mám narodeniny!! Teda, ja viem, narodeniny má predsa každý. Ale ja ich mám dnes! Zdá sa mi, akoby to bolo včera, čo som prvýkrát uzrela svetlo tejto stajne a rozplývala som sa nad všetkým okolo seba. Akože, ak mám pravdu povedať, ja by som ani nevedela, že to je akurát dnes, ale pripomenula mi to natešená Naty, ktorá mi doniesla parádny darček. Hádajte čo? Velikaaansku mrkvovo-keksíkovú tortu, v ktorej strede bola zapichnutá banánová čokoláda (pre kone, samozrejme)! K tomu na mňa síce vytasila aj nejaké farebné látkové prúžky, ktorými mi omotala nohy… ale keď sa z toho tak teší, tak nech si omotáva, čo by som nespravila pre radosť svojho človeka…
Tortu som zožrala ako také prasa. Vážne. A bola fakt dobrá. Potom sme sa vybrali na „narodeninovú prechádzku“ – rozumej, Natália ma pripla na vôdzku a pomalým krokom sme si to tiahli k najbližšej lúke, na ktorej akurát kvitli púpavy. Tešila som sa, pretože púpavy zbožňujem – aj keď akurát dnes som si nebola úplne istá, či ešte po tej torte zvládnem do seba niečo napchať. A viete čo? Zvládla som. 
Popri tom, ako som si ja pomaličky a ochotne zapĺňala posledné voľné miesto v bruchu, Natália z tých chutnučkých rastliniek niečo plietla. Onedlho som sa aj dozvedela čo – bol to (alebo mal to byť – než som jej to potrhala a zjedla) venček, ktorý mi zavesila na krk. Ale viete ako, ja sa s jedlom hrám len veľmi nerada, radšej ho rovno zjem… tým som síce Natáliu asi veľmi nepotešila, lebo sa zodvihla z trávy a odviedla ma naspäť do stajne, ale tak, aspoň som sa prešla. Cestou domov som rozmýšľala, či je možné, že ešte niekedy budem hladná, lebo teraz mi to tak vôbec nepripadalo.
V stajni mi Naty konečne z nôh odmotala tie otravné červené prúžky (neskôr som bola od Chucka poučená, že to sú „bandáže“) a rozlúčila sa so mnou. Štátnice sa vraj nezadržateľne blížia a je rada, že sa jej podarilo vidieť ma aspoň takto narýchlo. Chápavo som na ňu pozrela a štuchla ju hlavou do pŕs. So smiechom ma potľapkala po krku a pomaly odišla. Večer mi prišiel zagratulovať aj stajník Jano a zdalo sa mi, že mi do hrántu hodil viac sena ako inokedy.
Alebo sa mi to naozaj len zdalo a z toho všetkého jedla, ktoré som za ten deň pojedla, som začala mať halušky?
Komentáre
Zverejnenie komentára