Digiart Nana portfólio

  Žriebäcí denník: Kapitola šiesta 26. februára 2019 12:20 Konečne! K-O-N-E-Č-N-E som sa dočkala!  Dnes som prvýkrát mohla vyjsť z boxu na svetlo sveta! Stalo sa to ráno, chvíľu po raňajkách. Vtedy ujo Jano väčšinou vybrané kone odvádza zo stajne von, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Prídu potom až večer a rozprávajú si medzi sebou všakovaké zážitky a klebety. No a dnes som medzi vyvolených patrila aj ja, spolu s mamkou.  Haleluja, tak predsa!   Bola som ešte trochu rozospatá, no slová „ tak poď, maličká, trošku sa prebehneš po vonku, čo ty na to ?“ ma razom prebrali.  Jasné, že idem, toto mi nemusíš opakovať dvakrát!  Nadšene som sledovala mamku, ktorej Jano pomaly navliekal na hlavu nejaké zelené čudo. Keď bol hotový, vytiahol spoza chrbta ešte jednu verziu, o dosť menšiu, a blížil sa s tým ku mne. Ako sa mi to tak kývalo pred očami, snažila som sa po tom chmatnúť, no Jano bol rýchlejší a ani som sa nenazdala, tú vec už som mala na hlave. Bolo to divné, ale...

  Tajomstvo večnej mladosti odhalené! 13. februára 2019 20:35 Toto je príbeh podľa skutočnej udalosti, ktorá sa stala jednej nemenovanej osobe v jeden nemenovaný deň na jednom nemenovanom mieste.   Keď Anička v piatok podvečer vychádzala z Lidla, uvidela za kríčkami dvoch bezdomovcov. Rozbehla sa k nim a bez okolkov na nich skríkla: – „Ešte! Potrebujem ešte!“ – „Děvenko, vo čem to jako točíš, prosím tě? Vždyť se ani neznáme“ – „Aha tak nič, ja som sa pomýlila, prepáčte, dovi!“ A rozbehla sa preč..   Ale teraz vážne.   V Lidli budú veľké zľavy. Už od štvrtka. Anička vedela, že čiperní dôchodcovia budú netrpezlivo čakať pred predajňou už aspoň dve hodiny pred otvorením.  No ona nemohla riskovať, že sa jej akciový tovar neujde. Bola totiž zásobovateľkou veľkej spoločnosti, ponúkajúcej značkovú kozmetiku po celom svete. Táto spoločnosť vyrábala svoje produkty iba čisto z potravín z Lidla a na tejto tradícii si zaklad...

  Žriebäcí denník: Kapitola piata 13. februára 2019 12:53 Na druhý deň ráno som už z kydania boxu nerobila takú vedu ako minule. Dokonca som sa už nebála ani fľakatého psa, ktorý zase raz podišiel ku mne a ja som mu veľkodušne dovolila oňuchať si ma. Volá sa Béla. Ako jogurt Jogo-béla, ktorý som včera videla u Chucka v boxe. Panička mu ho doniesla ako odmenu za to, že „hrdinsky“ vydržal ošetrovanie rany a trošku z neho ponúkla aj mne. Keďže to konečne bolo niečo, na čo nemusím používať zuby, s radosťou som sa pustila do vylizovania kelímka. Bolo to fajn, ale na mamkino mliečko to predsa len nemá. S Bélom možno budeme aj kamaráti, ešte si to ale musím premyslieť.   Od nášho dvorného kydača boxu (volajú ho Jano) som dnes dostala preplesk, až sa mi pred očami utvorili hviezdičky a z nosa mi začala tiecť krv… no dobre, možno trochu preháňam, ale naozaj sa nezachoval zrovna ako džentlmééén. Len tak som si stála na mieste a nikomu nič nerobila, keď tu zrazu vidím, ako mu z nohavíc t...