Žriebäcí denník: Kapitola šiesta
Žriebäcí denník: Kapitola šiesta
Konečne! K-O-N-E-Č-N-E som sa dočkala! Dnes som prvýkrát mohla vyjsť z boxu na svetlo sveta! Stalo sa to ráno, chvíľu po raňajkách. Vtedy ujo Jano väčšinou vybrané kone odvádza zo stajne von, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Prídu potom až večer a rozprávajú si medzi sebou všakovaké zážitky a klebety. No a dnes som medzi vyvolených patrila aj ja, spolu s mamkou. Haleluja, tak predsa!
Bola som ešte trochu rozospatá, no slová „tak poď, maličká, trošku sa prebehneš po vonku, čo ty na to?“ ma razom prebrali. Jasné, že idem, toto mi nemusíš opakovať dvakrát! Nadšene som sledovala mamku, ktorej Jano pomaly navliekal na hlavu nejaké zelené čudo. Keď bol hotový, vytiahol spoza chrbta ešte jednu verziu, o dosť menšiu, a blížil sa s tým ku mne. Ako sa mi to tak kývalo pred očami, snažila som sa po tom chmatnúť, no Jano bol rýchlejší a ani som sa nenazdala, tú vec už som mala na hlave. Bolo to divné, ale nejak veľmi som to nevnímala. V hlave som mala len jeden cieľ. Dostať sa konečne odtiaľto. Už ma tu od nudy žrali mrle a neviem, čo všetko ešte. Zmena mi len prospeje.
Netrpezlivo som cupkala za mamkou a rozhliadala sa okolo seba. Konečne som videla celú stajňu vlastným očkom, a nie len cez mreže alebo z Chuckovho a mamkinho rozprávania. Vyzerá byť veľmi dlhá, priam nekonečná. Ale to budem skúmať potom, teraz mám iné veci na starosti. Mamka kráčala pomaly a vyrovnane, no ja som si nemohla pomôcť, predbehla som ju a utekala v ústrety tomu veľkému svetu. Už som vonku!
…no razom som pocítila veľké sklamanie. Toto je akože ono? Obzerám sa, obzerám, no nič priekopného tu nevidím. Všade okolo sú len ohrady a v nich stoja alebo znudene ležia kone rôznej farby. Zvedavo na nich zaerdžím, no jediný, kto mi odpovedá, je mamka. Vraj nemám vymýšľať. Tak to je mi teda povzbudenie, len čo je pravda. Sklamane sa vrátim späť k nej a vlečiem sa do ohrady, kam nás Jano vedie. Je vyhradená len pre nás a od vedľa na nás zazerá veľký čierny obor, ktorého poznám len z videnia. Tak toto veru veľká sranda nebude. No akonáhle sa za nami zavrú drevené vrátka, cítim v sebe príval energie a dostávam neuveriteľne silnú potrebu, pobehať si po tomto veľkom trávnatom priestore.
Je to vôbec prvýkrát, čo bežím tak rýchlo. Doteraz som iba stála a prestupovala z nohy na nohu, no teraz mám úplne nové možnosti, ktoré som hneď s radosťou využila. Aký je to krásny pocit, môcť sa tak rýchlo a elegantne pohybovať! Nožky už sú silné a teda sa nebojím, že by som spadla. Mamka na mňa najprv pobavene a unavene pozerá a napokon si zaborí hlavu do vysokej zelenej trávy a užíva si „druhé raňajky“.
Ja behám hore-dole, pokým mi sily stačia, a vykopávam si zadkom do rytmu. Je to sranda a onedlho už zadychčaná a unavená ležím zvalená pri mamke a spokojne odfukujem. Z vedľajšej ohrady na mňa volá Chuck. Škoda, že tu nie je spolu s nami, určite by sme si užili kopec zábavy.
Komentáre
Zverejnenie komentára