Žriebäcí denník: Kapitola piata
Žriebäcí denník: Kapitola piata
Na druhý deň ráno som už z kydania boxu nerobila takú vedu ako minule. Dokonca som sa už nebála ani fľakatého psa, ktorý zase raz podišiel ku mne a ja som mu veľkodušne dovolila oňuchať si ma. Volá sa Béla. Ako jogurt Jogo-béla, ktorý som včera videla u Chucka v boxe. Panička mu ho doniesla ako odmenu za to, že „hrdinsky“ vydržal ošetrovanie rany a trošku z neho ponúkla aj mne. Keďže to konečne bolo niečo, na čo nemusím používať zuby, s radosťou som sa pustila do vylizovania kelímka. Bolo to fajn, ale na mamkino mliečko to predsa len nemá. S Bélom možno budeme aj kamaráti, ešte si to ale musím premyslieť.
Od nášho dvorného kydača boxu (volajú ho Jano) som dnes dostala preplesk, až sa mi pred očami utvorili hviezdičky a z nosa mi začala tiecť krv… no dobre, možno trochu preháňam, ale naozaj sa nezachoval zrovna ako džentlmééén. Len tak som si stála na mieste a nikomu nič nerobila, keď tu zrazu vidím, ako mu z nohavíc trčí nejaká šuchotavá sranda. Chcela som ju teda preskúmať trochu bližšie a opatrne som ju papuľkou vytiahla. Najprv si nič nevšimol, no keď sa vzpriamil a pozrel na mňa, priskočil ku mne a snažil sa mi tú vecičku zobrať. No ja som sa nedala! Zaťala som ďasná zo všetkých síl a začala ťahať. Trhla som hlavou… a v tom sa z tej vecičky zrazu stali dve.
Super, hovorím si, teraz má každý svoju a už sa o ňu nemusíme hádať. No Jano je zrejme lakomec a tak si zaumienil zobrať mi aj ten druhý kúsok. Dostala som po ušoch a tak som sa zľakla, že mi moja korisť vypadla na zem. Jano ju rýchlo zdvihol a s hundraním odišiel, vraj mi veľmi pekne ďakuje za roztrhanie desiatich eur. Neviem síce, čo to je, ale veď nemáš za čo, kľudne sa zastav aj nabudúce.
Poobede prišiel za nami veterinár – pozrieť sa, či som okej. Jano mu nabonzoval, že som až príliš okej a so smiechom mu ukazoval tú inkriminovanú šuchotavú srandu. Po prehliadke mňa aj mamky si to obaja zamierili aj k Chuckovi, ktorý sa v rohu svojho boxu snažil stať neviditeľným. Nevidalo. Chvíľu na to ho už vyvádzali von a ja som počula klopkanie jeho podkovičiek. Mamka také nemá, preto to pre mňa bolo niečo veľmi fascinujúce. Snažila som sa natiahnuť krk čo najviac, aby som ho aj videla, no skoro som to vzdala. Musím ešte trochu podrásť.
Veterinár zhodnotil, že s Chuckom je už všetko v poriadku a môže ísť von na lúku. Valach si potešene vydýchol a netrpezlivo poskakoval na mieste, až kým ho Jano neodviedol von zo stajne. Tak, a ostali sme tu s mamkou samé. To je mi teda kamarát. V stajni je, samozrejme, aj mnoho iných koní, ale všetky sú od nás ďaleko a jediný náš sused bol práve on. Teraz sa nebudem mať ani s kým porozprávať. Mamka sa zasmiala, že je tu predsa ešte ona a že Chuck sa večer aj tak vráti. No aspoň, že tak. Aspoň mi bude vedieť porozprávať, ako je vonku a nabudúce s ním už snáď pôjdem aj ja.
Chuck sa večer naozaj vrátil, doviedla ho jeho vysmiata panička s modrou šiltovkou. No do reči mu veľmi nebolo. Vraj ho, chudáčika, kopla elektrina v plote. Bože, čo je toto za chlapa? Raz si roztrhne nohu, potom sa bojí veterinára, teraz ho kopne elektrina… dúfam, že zo mňa tiež nevyrastie taká fajnovka.
Komentáre
Zverejnenie komentára