Ako naši krajania dobývajú svet: Z umývača hrncov až do svetoznámeho Vogue
Ako naši krajania dobývajú svet: Z umývača hrncov až do svetoznámeho Vogue
Príbeh uznávaného fotografa
Roberta Vana sa začal písať 5. mája 1948 v obci Gbelce (okres Nové Zámky),
kde s rodičmi, sestrou Erikou a babičkou prežil svoje detstvo. Zlom
v jeho doposiaľ bezstarostnom živote však nastal hneď po maturite, kedy ho
po neprijatí na Akadémiu múzických umení čakal povinný nástup na základnú
vojenskú službu. Ak sa jej chcel vyhnúť, zostávalo mu jediné – pokúsiť sa spod
krídel totalitného režímu čo najrýchlejšie vymaniť. A tak v roku
1967, len deň pred sviatkom sv. Mikuláša, nasadol 19-ročný Robert aj so svojím
kamarátom a jeho priateľkou na vlak, smerujúci do Juhoslávie. Tá mala byť
prvou zastávkou na ceste za vytúženou slobodou.
Situácia sa ale nakoniec vyvinula
trochu inak, ako bolo zamýšľané, a trojica pri pokuse o prekročenie
talianskej hranice skončila v utečeneckom tábore v Terste. Dalo by sa však
povedať, že to bolo ich šťastie v nešťastí. Nakoľko tábor sa riadil
americkými zákonmi, boli považovaní za neplnoletých, čo znamenalo ich
umiestnenie na adopciu v rámci krajín Západného sveta. Robert sa dostal do
silno veriacej rodiny v New Jersey, čím sa oficiálne začala nová kapitola jeho
života, ktorú môžeme nazvať „Americký sen“.
Začiatky neboli jednoduché,
a to nielen kvôli neznalosti jazyka. Mladý chlapec, ktorý dovtedy
v podstate nikdy nepracoval, sa zrazu musel začať obracať. Vyskúšal si
prácu v závode na výrobu opaskov či v sklárni, kde boli zamestnaní aj
jeho adoptívni rodičia, dokonca jeden čas umýval hrnce v reštaurácii.
Podľa jeho vlastných slov, behom prvých mesiacov v USA vystriedal asi
dvadsať rôznych zamestnaní.
Po čase, vďaka priateľovi
z maďarskej komunity vo Filadelfii, získal Robert prácu ako pomocník
v rodinnom kaderníctve menom Vidal Sassoon, čo mu definitívne otvorilo
dvere do vyššej spoločnosti. Z umývača hláv sa postupne prepracoval cez
pomocného kaderníka až na profesionála, ktorému pod rukami prešli rôzne zvučné
mená. Už v 25. rokoch si otvoril vlastný kadernícky salón VANO, dokonca
bol označovaný za jedného z desiatich najúspešnejších kaderníkov New Yorku
a za najlepšieho vo Filadelfii.
S rastúcou slávou sa však ruka
v ruke dostavila aj temná stránka úspechu – drogy. Kokaín sa Robertovi
takmer stal osudným, keď sa raz pod jeho vplyvom pokúsil obesiť. Našťastie stihla
včas zasiahnuť jeho domáca, vďaka ktorej sa muž dostal do starostlivosti
dávneho priateľa a jeho ženy. Tí mu pomohli znova sa postaviť na nohy a Robert
si vtedy prisľúbil, že za týmto obdobím definitívne urobí hrubú čiaru.
Poháňaný túžbou začať nový život, vybral
sa skúsiť šťastie do krajiny, kde sa jeho celý príbeh v podstate začal – do
Talianska. Trvalo neuveriteľných päť mesiacov, kým sa mu podarilo presvedčiť
majiteľku agentúry Marcella Studio, aby mu dala šancu, no jeho vytrvalosť sa
vyplatila. Priebojný mladík bol nakoniec vyslaný ako make-up vizážista na
fotenie do Ríma, pri ktorom sa stretol s ikonou vtedajšieho módneho sveta,
fotografom Marcom Glavianom. Počas tohto fotenia získal také portfólio, aké
priemerný vizážista nenazbiera za celý život. Z dovtedy neznámeho chlapca sa
rýchlosťou blesku stal jeden z najžiadanejších módnych vizážistov a kaderníkov.
Asistoval fotografom ako Horst P. Horst či Leo Castelli a pod rukami mu prešlo
množstvo topmodeliek a ikon svetového šoubiznisu, spomeňme napr. Naomi
Campbell alebo Cindy Crawford.
Popri česaní a líčení však
Robert nezabudol ani na svoj detský sen stať sa fotografom. Prvý fotoaparát
dostal pod stromček už v 14. rokoch, no uberať sa touto cestou nebolo vtedy
v Československu možné, pretože fotografovanie sa považovalo za výlučne ženskú
profesiu. No teraz mal konečne šancu. Do zbierky mu začali pribúdať snímky
osobností, ktoré si šikovný umelec zvečňoval hneď po tom, čo dokončil ich vizáž
na prehliadku či fotenie.
Zo začiatku išlo najmä
o podobizne žien, no tieto vody rozvíril v tom čase už dobrý priateľ,
spomínaný Marco, keď sa ho raz len tak mimochodom spýtal: „Robert, a ty
vlastne prečo fotíš ženy? Ja ich fotím, lebo ich mám rád. Ty však máš rád
mužov, takže by si mal fotiť mužov“. A práve táto dobre mienená rada
posunula Roberta zase o niečo vyššie. Začal sa zameriavať na fotenie
mužských aktov, ktoré neskôr vyšli aj ako zbierka v publikácii Love you
from Prague. Celosvetovo sa jej predali desiatky tisíc kusov a v našich
končinách išlo doslova o symbol slobody postkomunistickej éry.
Od roku 1984 pôsobil Robert ako
samostatný fotograf a jeho práce ste mohli nájsť vo svetových časopisoch
ako Vogue, Bazaar či Cosmopolitan. Fotil v New Yorku, Paríži, Miláne, no
a nakoniec mu učarovala blízka Praha. Tam z jeho iniciatívy vznikol
tanečný klub Radosť, ktorý mal byť akýmsi gestom poďakovania svojmu priateľovi
a jeho žene za to, že mu kedysi pomohli dostať sa z drogového pekla.
Radosť bola v roku 2008 vyhlásená za 8. najlepší klub sveta.
Dnes môžete tohto slávneho, no
napriek tomu stále skromného človeka stretnúť v uliciach pražského
Žižkova, kde býva vo svojom malom útulnom ateliériku. Pravidelne organizuje workshopy fotenia a spolupracuje
s rôznymi nadáciami, napr. Slané ženy či Motýlie krídla. Riadi sa pri tom
pekným výrokom, ktorý používal už jeho starý otec: „Vždy, keď sa niečo
podarí, jednu tretinu úrody musíš vrátiť späť“.
Ak vás Robertov príbeh zaujal
a chceli by ste sa o ňom dozvedieť ešte niečo viac, v roku 2018
uzrel svetlo sveta film „Príbeh človeka“, mapujúci všetky jeho významné
úspechy aj neúspechy. Inšpirujete sa?
Komentáre
Zverejnenie komentára