Ako sa môj koníček stal mojím koníčkom
Ako sa môj koníček stal mojím koníčkom
Každý má nejaké hobby. Musí mať, inak by sa zbláznil. Nemal by sa pri čom odreagovať, prípadne čomu zasvätiť svoj život. Jeho deň, týždeň či mesiac by nemal zmysel. A koho už by len bavilo, potulovať sa po svete bezo zmyslu? Preto si hľadáme koníčky. Niečo, čomu by sme sa venovali vo svojom voľnom, prípadne aj tom pracovnom čase.
Bavievalo ma kresliť. Chodila som na výtvarnú, s kamarátom sme (ne)pravidelne obsadzovali na súťažiach prvé miesta. No tie časy už dávno skončili. Aj teraz si občas niečo s nostalgiou načmáram do zošita, no už to nie je také, ako kedysi. Akosi som stratila ten cit a nadšenie.
Neskôr som začala fotiť. Keď si spätne pozerám tie diela, nemôžem povedať, že by boli zlé. Bavilo ma to a z tých fotiek vyžarovala radosť. Veľkým omylom mi však bolo podujať sa na projekt s názvom „365“. Ako už názov napovedá. každý deň bolo treba odfotiť nejakú originálnu fotku. Prvý mesiac, dva sa inšpirácia vždy našla, no potom som začala špekulovať, vynechávala som dni a potom som si cez počítač upravovala dátumy nasnímania, aby moja duša dosiahla pomyslený pokoj, že kvóta je splnená. Tušíte správne, dlho to nevydržalo. Lenže, čo teraz? Ďalšia záľuba ma opustila a ja som sa zase raz vrátila len k obhrýzaniu si nechtov. Rýchlo som si potrebovala niečo nájsť, aby mi z rúk neostali len pahýle.
Dlho ma platonicky lákali kone. Od kamarátky som sa raz náhodou dozvedela, že ona koníkuje vo vedľajšej dedine. Slovo dalo slovo a raz ma tam zobrala so sebou. Ešte väčšia sranda, ako to, že kone som vlastne mala celý čas pod nosom a ani som o tom nevedela, bolo to, že som sa tam stretla s mojím susedom, ktorý tam robí koniara. Svet je proste malý. Išli sme teda spolu do stajne, pozrieť sa na jej obyvateľov a na kamarátkinu zverenkyňu, na ktorej som sa po čase naučila, resp. ona ma naučila, jazdiť. Zaumienila som si, že aj ja si tu „niekoho nájdem“ a bude to môj chlpatý kamarát na život a na smrť. Pri pohľade na jednu malú ustrašenú ryšavku mi ani nenapadlo, čo spolu za tie nasledujúce roky zažijeme…
Môj nový „koníček“ sa volal(a) Megan. Dozvedela som sa, že je to angličanka po dostihových rodičoch. Patrí jednému pánovi, no ten ju nejazdí. Aby tam teda len tak nestála a nepreklínala svoj nudný život, tak som sa jej, s povolením jeho dcéry, v dobrej viere a v naivnom dievčenskom duchu chytila a zaumienila si, že ju znova prijazdím a budeme chodiť na prechááádzky na súúúťaže a bude nám hej. Omyl storočia…
Keď sme ju zobrali von prvýkrát, zistila som, že to nie je také, ako ukazujú sladké americké filmy. Keď bola malá, bývalý majiteľ ju vraj bil a odvtedy nemá rada ľudí, nedokáže im veriť. Takže kým sme ju chytili z ohrady, ubehla hodina, kým sme ju vyčistili a nastrojili, ďalšia. Kobylka bola háklivá na brucho, nohy, zadnú časť tela a uši. Tri roky sa jej nikto nechytil, takže zobrať ju na lúku a vybehať bola nutnosť.
Postupne som si na ňu skúsila sadnúť, chodili sme doľava i doprava, pomaly i rýchlo. S jazdením problém nemala. Na ďalší týždeň sme teda zobrali kamoškinu parťáčku a išli sa prejsť von. Všetko bolo super, rozprávkové, začal sa mi plniť môj koníkovský sen…. až kým nedošlo na super nápad – „naklusajme“. V kluse sme prešli asi desať metrov, no moja najkrajšia začala zrýchľovať a nedajboh ju ubrzdiť. Zrazu som jej visela na krku, podo mnou sa mihala asfaltka a ja som reálne rozmýšľala nad tým, či ma to bude veľmi bolieť, keď sa jej pustím a ukončím túto hororovú jazdu. Chápte, že pre vtedajšieho začiatočníka to je asi to najhoršie, čo sa mu môže stať. Našťastie, kobyla v polke kukuričného poľa zastala, akoby sa nechumelilo a pokojne čakala, kým sa napravím späť do sedla.
Toľko k mojej prvej príhode. Odvtedy si u mňa Meganka získala veľký rešpekt a taktiež som začala povinne nosiť prilbu. Von sme už, z bezpečnostných dôvodov, nechodili, zato sme sa však zdokonaľovali na „jazdiarni“ (rozumej, udupaná lúka, plná dreva a buriny). No ako to už býva, keď sa stretne amatérsky (vraj)jazdec a oplašený kôň s búrlivou minulosťou, nemôže z toho vzísť nič dobré. Nasledovalo kopec pádov, neúspechov, kobyla si zo mňa začala robiť dobrý deň a zhadzovať ma na počkanie. Mala som sto chutí to vzdať, bola to, jedným slovom, katastrofa. Napriek tomu som s ňou však skončiť nedokázala. Neviem povedať, či zlomené ruky a nos sú práve výhrou, ale vždy to mohlo byť aj horšie.
Pár rokov všetko pokračovalo v zabehaných koľajách. Nič sa nezmenilo k lepšiemu ani k horšiemu, ak nepočítam drobné úspechy v tom, že čistenie nám už nerobilo až také problémy. Teda, okrem tabu oblastí uši-nohy-zadok. Neviem kedy, ale raz nastal ten zlom. Konečne som dospela (poprosím fanfáry a potlesk, ďakujem, priatelia) a povedala som si, že takto to už predsa ďalej nejde. Ak chcem z toho koňa niečo vykresať, musíme úplne zmeniť prístup, začať odznova. Moje chúťky po jazdení musia ísť bokom, teraz je dôležité napraviť u tej nešťastnice dôveru v ľudí.
Kde bolo tam bolo, začali sme teda úplne odznova, z opačnej strany. Nejazdili sme, pracovali sme len zo zeme, budovali vzájomnú dôveru a rešpekt, a časom sme jedna druhej začínali rozumieť. Trvalo nám to síce neuveriteľných šesť rokov, ale kto si počká, ten sa dočká, že? A výsledok naozaj stál za to: Vždy, keď ma kobyla zbadala, nadšene mi utekala oproti a pýtala sa von. Pretože vedela, že keď spraví, čo od nej budem chcieť, odmenou jej bude lúka, plná zelenej trávy. Ďaleko preč od koní, ktoré ju nemajú radi a robia jej zle. Už jej dokonca nerobilo problém ani čistenie, dokonca sa o ňu mohli postarať aj malé deti. Z nekľudného nerváka sa stal kôň, ktorý s radosťou povozil všetkých desať detí, ktoré k nám zavítali na návštevu.
Zo zeme nám to tiež išlo perfektne. Vlastne, už sme začali pracovať aj zo sedla… samozrejme, nebolo to ideálne, profesionáli by ma určite zhejtovali pod čiernu zem, ale to je fuk. Mám rada voľnosť, učím sa na vlastných chybách a táto úžasná zvieracia osobnosť mi to umožňovala. Naše spoločné roky boli niečím, na čo nezabudnem do konca života. Šesť rokov tvrdej driny a tri roky užívania si plodov spoločného úsilia.
Megan, pred týždňom by si oslávila 19 rokov. Čakalo na nás toho ešte toľko… už mi však ostáva len veriť, že na nebeských lúkach ti je lepšie. Ďakujem ti však za to, že si mi pomohla nájsť sa v koníčku, o ktorom som dlho mohla len snívať. Každý potrebuje nejaké hobby. A tým mojim sa vďaka tebe stali kone.
Komentáre
Zverejnenie komentára