Nana & Megan - Naša spoločná cesta, resp. naše vzostupy a pády (a ďalšie pády)

Nana & Megan - Naša spoločná cesta, resp. naše vzostupy a pády (a ďalšie pády)

(2017)

Megan, malú anglickú ryšku, som spoznala, keď som mala 15 rokov. Jazdiť som vtedy ešte veľmi nevedela, ale kone ma fascinovali a možnosť, mať jedného prakticky len sama pre seba, sa predsa človeku nenaskytne každý deň... a tak slovo dalo slovo a Megan s nevôľou začala zisťovať, že po 6 rokoch ničnerobenia má zrazu zase jazdkyňu.

Začiatky boli ťažké, nakoľko kobyla vraj bola v mladosti týraná... či je to pravda, sa už nedozvieme, no realita bola asi takáto: „Nedotýkajte sa mi nôh, nedotýkajte sa mi brucha, nedotkajte sa mi uší... a viete čo, nedotýkajte sa ma vôbec!“ Vyčistiť ju teda bol vždy boj (teda, ak sa nám ju vôbec podarilo chytiť) a i napriek tomu, že sme s touto činnosťou strávili takmer pol dňa, pracovať sme (obe) odchádzali špinavé ako prasiatka. Tak ľahko som sa ale vzdať nemienila a keďže aj ja sama som vzrastovo dosť nízka, Megan bola v stajni jediná, na ktorú som si (spomedzi 20 ďalších ťažákov) trúfala. Postupom času sme, s dosť výraznou pomocou kamarátky, väčšinu jej negatív aspoň sčasti eliminovali a začali sme znova prijazďovať a jazdiť.

Ako to už u hlúpych detí býva, keď sa zdalo byť všetko okej, zobrali sme k Megan parťáka a šli sme na vychádzku, z ktorej som sa vrátila visiac jej na krku. Samozrejme, že sa také niečo dalo čakať, ale keď si myslíte, že svet je gombička a že kone vám nikdy v živote neublížia, tak to niekedy dopadne aj oveľa horšie... takže odvtedy je prilba mojou povinnou výbavou, nech sa deje čokoľvek. Jazdiť som skúšala potom už radšej iba na priľahlej lúke a snažila som sa trénovať zastavovanie, ale nedarilo sa nám, a tak som jedného pekného dňa skončila so zlomenými rukami a nosom. Po tejto „nehode“ som sa už jazdiť bála a tak sme pracovali len zo zeme.

Trvalo to síce pár dlhých rokov, ale takáto práca priniesla svoje ovocie a Megan sa zmenila na nepoznanie. Prestala ma brať ako nutné zlo a napriek tomu, že kedysi, len čo ma zbadala v ohrade, snažila sa schovať do toho najodľahlejšieho kúta; dnes je prvá, čo za mnou príde, mazná sa a tlačí sa von. Očistiť sa už nechá aj od malých detí a aj keď je to niekedy stále boj, problém už nie je (klop klop na drevo) ani s uzdením.

Ideálny kôň z nej nikdy nebude a taktiež jej už nikdy nebudem veriť tak bezvýhradne, ako tomu bolo na začiatku (lebo si to jednoducho u mňa po...), ale som veľmi hrdá na to, kam sme sa spoločne posunuli.

Zároveň si myslím, že ľudia, ktorí mali vždy tú česť iba s výborne vycvičenými a bezproblémovými koňmi, nemajú najmenšie právo rozprávať o sebe, akí sú skúsení jazdci, lebo akonáhle by si sadli na takto rozhádzaného koňa, skončili by.