Od nechceného žriebäťa až po Koňa roka

 

Od nechceného žriebäťa až po Koňa roka

(blog 2016)

Mnoho ľudí má tendenciu vidieť len ten konečný úspech, ktorý sa po tvrdej drine raz  konečne dostaví. Len to pomyslené pozlátko, čerešničku na torte. Ale málokto si dokáže uvedomiť, koľko je za tým rokov práce, nervových zrútení a, v neposlednom rade, hlavne financií. Začiatok tohto príbehu je asi dôverne známy všetkým, ktorí sa pokúšali presadiť so svojimi zvieratami v nejakej súťaži. Inak to nebolo ani v tomto prípade, ktorý, ako jeden z mála, chvalabohu naozaj skončil aj šťastne.

            Existuje jedna stajňa, ktorá sama seba hrdo označuje za najväčší veľkochov istého konského plemena. Bohužiaľ, už nie je tajomstvom, že takéto veľkochovy podporujú len produkciu tých najlepších žriebät s najlepším rodokmeňom, na ostatné proste nedostanú dotácie a tak sa im neoplatí ďalej ich chovať, živiť. Ak sa kobyle narodí žriebä s nepovolenou farbou, minimálnymi alebo naopak, abnormálnymi hodnotami, jednoducho bez ďalšej chovnej perspektívy, toto je nemilosrdne poslané na bitúnok a jeho miesto pri matke nahradí odstavča, ktoré je vytrhnuté svojej mame – šampiónke, aby sa tá zbytočne nemusela zaťažovať kojením. Túto situáciu na vlastnej koži zažila aj kobyla Saskia, ktorá sa, vďaka dobrému srdcu vrátničky, pracujúcej v tejto stajni, vyhrabala z tohto nešťastia a o pár rokov neskôr sa dokonca stala absolútnou šampiónkou na súťaži Kôň roka v ťažkej váhe tretej kategórie.

            Keď Saskia prišla na svet, veterinár a hlavný chovateľ po chvíli spoločne skonštatovali, že nespĺňa požadované kritériá, a síce, neprejavuje sa u nej mohutná stavba tela, ktorá je pri tomto plemene jednou zo základných cieľových požiadaviek. Koniec debaty, išli sa podpisovať papiere o prevoze na bitúnok. Mimochodom, na území Slovenskej republiky sa kone oficiálne spracovávať nemôžu, lebo nie sú klasifikované ako zvieratá na mäso, robí sa to teda rôznymi okľukami ako napríklad zápis zvieraťa ako druh hovädzieho dobytka atď., v prípade väčšieho množstva financií sa prevoz uskutočňuje legálne, na iné územia, kde je toto povolené a štátom uznané.

            Skrátka, Saskia už mala svoj osud takmer spečatený. No keďže sa narodila podvečer, zhodou okolností si práve vtedy vrátnici menili služby a nová strážkyňa Beáta začínala večernú obhliadku svojho teritória. Keď vošla do stajne, malá kobylka bola práve v polovici pôrodu a trčalo jej ešte len pol tela. Uveličená Beáta sledovala tento malý zázrak prírody s nemým úžasom a maličkého tvora si hneď zamilovala. No akonáhle sa dozvedela, aké sú s ním ďalšie plány, nahnevalo ju to a po pár hodinách vybavovania a prepisovania papierov sa stala hrdou majiteľkou malej Saskie. S dobrým pocitom, že spravila správnu vec, fungovala ešte pár mesiacov, pokým jej chovateľ nezačal hádzať polená pod nohy.

            Z kobylky pomaly ale isto rástla pekná mladá slečna, takisto pribrala na váhe a vďaka Beátinej starostlivosti sa čoraz viac začala podobať na svoje „bezproblémové“ kolegyne, ktoré obstáli vo vyraďovacej skúške hneď po narodení, nie ako ona. Prešlo pár mesiacov a nadišiel čas prvej, klasifikačnej súťaže. Z chovu v nej bolo zaregistrovaných 6 najlepších dorastencov a keďže súťaž sa nekonala ďaleko a nebolo treba hradiť zbytočné náklady na odvoz, Beáta sa rozhodla, že to so svojou Saskiou skúsi aj ona. Nedá sa povedať, či bola z konečného umiestnenia prekvapená viac ona alebo chovateľ, no od tohto okamihu sa veľa vecí zmenilo. Beáta dostala ponuku na odkúpenie kobyly za dvojnásobnú hodnotu, akú do nej investovala v priebehu jej vlastnenia, no jej zamietavá odpoveď v stajni neurobila práve najlepší vzduch. Bez udania dôvodu jej zrazu zdvihli nájom boxu, krmivo a potrebné veci jej začali nenápadne miznúť. Skončilo to až tak, že bola nútená Saskiu si zobrať k sebe, do vedľajšej dediny a chovať ju u suseda, v záhrade medzi oslíkom a dvomi kravami. Bolo to ťažké obdobie, no dievča sa nevzdalo, lebo vedelo, že dôvod tohto správania zo strany chovateľa je evidentný. Konkurencia, a to poriadna.

            Skontaktovala sa teda s pár ľuďmi, ktorí jej s kobylou pomáhali vo všetkých stránkach a pripravovali ju na výkonnostné skúšky, za ktoré by získala certifikáciu a jej cena by tak ešte stúpla. Beáte ale nešlo o peniaze ale o ten pocit, ukázať, o čo stajňa prišla, keď si skoro dala utratiť takúto nádejnú šampiónku. Schválne sa s ňou zapájala do výstav rôzneho druhu, ale len do tých, kde vedela, že budú aj chovné elity z jej bývalej stajne. Bavil ju pocit, pozerať sa na chovateľovu závistlivú, opuchnutú tvár.

            Asi o tri roky sa takto, v celej zostave, znova stretli na jednej z výstav, tentokrát však už išlo o medzinárodnú elitu z rôznych krajín. Nebudem to tu naťahovať, Saskia skončila na prvom mieste v jej váhovej kategórii. Nadšená Beáta si hrdo prevzala zlatý pohár, nechala kobyle pripnúť stužku a verejne sa poďakovala bývalému majiteľovi za to, že jej predal tak výnimočného koňa. Po zdolaní tohto vnútorného cieľa sa aj s kobylou stiahli z podujatí tohto typu a začali naplno pracovať na budovaní si otvoreného a dôverného vzťahu plného porozumenia, lásky a rešpektu.