Žriebäcí denník: Kapitola desiata

Žriebäcí denník: Kapitola desiata

24. marca 2019 17:58

 Minule som skončila pri tom, ako si Natália prvýkrát doniesla svojho frajera. Ak mám pravdu povedať, odvtedy som ho už tuším ani nevidela, lebo vraj býva veeeľmi ďaleko. Zato ona za mnou chodí poctivo každý týždeň – hovorí, že častejšie sa jej kvôli škole nedá. Rešpektujem to, tiež chcem mať predsa nejaký ten čas, vyhradený len pre seba. Ale čo sa týka nášho vzťahu, predsa len mám jednu novinku! Naty o pár mesiacov štátnicuje a rozhodla sa, že ak všetko dopadne ako má, tak si ma kúpi a zoberie ma k sebe domov.

Teda nie domov ako do obývačky, ale do svojej dediny. Spočiatku som z toho bola mierne zmätená a nevedela som, či je to správa dobrá alebo zlá – ak sa tak stane, už totiž nikdy neuvidím svoju mamku, Chucka ani ostatných kamarátov, toho pojašeného psa a ani stajníka Jana. Dokonca ani deti, ktoré mi z času na čas donesú mrkvičky a chlebíky a potom ma pol hodinu obchytkávajú a zapletajú hrivu do veeľmi podivných tvarov… neznášam to, ale ako sa tak nad tým zamýšľam, bude mi to chýbať. Mamka ma však utešuje, že také decká sa nájdu všade.

 

Keď som spomínala, že je to novinka, myslela som to doslovne – dozvedela som sa to len minulý týždeň. Teraz teda napäto čakám na svoju-možno-novú-majiteľku a v mysli si stále premietam tie pre a proti. Ako vidíte, tých „proti“ je veľa. Na druhej strane, môj nový domov by vraj mal byť takmer 100% natural, to znamená samá príroda, nekonečné lúky, lesy, potôčik, pred dažďom ťa ochráni len vetchý drevený prístrešok…

Ja prírodu milujem a tieto naše zablatené ohrady zase z duše nenávidím. Mäknú mi z nich kopytá a celkovo, neznášam špinu. A vždy, keď ideme von – ja, mamka a Natália, nestačím sa rozplývať nad tými krásnymi zeleňami okolo. Párkrát sa dokonca stalo, že som sa rozplývala až natoľko, že mi tamtie dve proste odišli a ja som tam zrazu ostala úplne sama… nebolo mi veru všetko jedno, ale musím sa pochváliť, cestu domov som nakoniec našla. Bola som na seba hrdá, aj keď Natália túto hrdosť so mnou až tak nezdieľala a pohrozila mi, že nabudúce ma nechá doma. Odvtedy sa od nich radšej ani nehnem. Veď predsa, keby náhodou…

 

Ako tak premýšľam, zrazu počujem otváranie boxu. Aha, Naty prišla! Buchnem ju hlavou tak, ako to má(m) rada a vyslúžim si za to kúsok cukru. Nechám si nasadiť svoju hviezdičkovú ohlávku a poslušne kráčam pred stajňu, tešiac sa na svoju očistu. Posledné týždne sa zaoberáme aj novou vecou, ktorej hovoria lonžovanie. Po vyčistení mi teda na ohlávku Naty zapne lonž, vyvedie ma do ohrady, ktorá je posypaná pieskom, ona sa postaví doprostred a mňa núti behať okolo nej. Spočiatku som nechápala, čo odo mňa chce, no už je to v pohode. Nie je to  síce aktivita mojich snov, ale je dobrá v tom, že sa mi po celodennom státí v boxe pekne natiahnu všetky svaly. A keď už behať nechcem, jednoducho sa zastavím a viac nejdem. Aké jednoduché, nie? Natália tento názor so mnou síce nezdieľa, ale biť ma nechce a preto sme spravili kompromis: Keď jej dám najavo, že sa mi už nechce, trochu si povyvádzame, potom urobím ešte 4-5 ukážkových koliečok a dá mi pokoj. Dámy a páni, tak sa cvičí človek. U takého Jana mi to síce neprejde a stane sa aj, že od neho dostanem pár rán bičom, no odkedy to videla Naty, zakázala mu to.

 

Po skončení výcviku, ako to ona rada nazýva, si vždy doprajeme príjemnú sprchu – teda, pôvodne to má byť vraj sprcha len pre mňa, ale ako by to bolo, keby som sa nepodelila? Príjemné okamihy predsa treba zdieľať… :o)