Žriebäcí denník: Kapitola druhá
Žriebäcí denník: Kapitola druhá
Keď som sa zobudila, všade bola tma. A ticho. Rozospato som sa rozhliadala okolo seba. Mamka spala, počula som jej pravidelné, spokojné odfukovanie. Nechcela som ju vyrušiť zo snenia, ale zase som bola hladná. Ten pocit sa mi nepáči, budem musieť vymyslieť, ako sa ho zbaviť iným spôsobom ako jej mliečkom. Pomaly som sa postavila na nožky, ktoré sa mi ešte stále triasli, ale už som ich dokázala ovládať aspoň trošku. Zdroj mojej potravy som nahmatala už inštinktívne, predsa len, za posledných pár hodín som ho využila už nespočetne veľakrát. V tom sa mamka mykla a s láskou na mňa pozrela. Viem, že sa určite hnevá, že som ju zobudila, ale dokázala to zamaskovať vynikajúco. Keď sa mi žalúdok zase naplnil, rozhodla som sa, že sa trochu poobzerám okolo. Spať sa mi už nechcelo, a tak som smelo vykročila vpred.
Au. No dobre, tak cez tú stenu sa asi nedostanem nikam. Čo som si vôbec myslela? Sklamane som sa vrátila späť k mamke, na moje teplé, vyležané miestečko. Zdalo sa mi to, alebo som naozaj počula jej tichý rehot? Škaredo na ňu pozriem a ona mi vysvetlí, že sme uzavreté medzi štyrmi drevenými stenami, ktoré sa nedajú preliezť, preskočiť ani zvaliť. Mamka je vyššia, a tak vidí aj cez drevo. Tam za ním je vraj okolitý svet. V boxe, ako toto miesto volá ona, máme k dispozícii vodu, jedlo, slamu, aby nám nebolo zima a… počkať, povedala jedlo? To znamená, že nemusím piť len jej mliečko? Nechápte ma zle, nie, že by mi nechutilo, je najlepšie, ale nechcem ju stále budiť, ako napríklad teraz. No dobre. Je to skôr o tom, že nechcem na nej ostať závislá.
Myšlienky sa mi pomaly ale isto začali znova preháňať mojou malou zmätenou hlavou, keď som brala do papuľky pichľavé steblá, ktoré ležali na zemi. Videla som, že mamka to tak robí tiež – a keď môže ona, môžem aj ja. No hneď som ich zhnusene vypľula. Fuj, to čo je za hnus? Ako toto môže niekto jesť?
Mamka sa zase raz (dnes už po druhýkrát) na mne pekne pobavila, vraj „hlupáčik, slama nie je na jedenie, na to tu mám seno, ale ty ho budeš konzumovať až keď budeš väčšia, nemáš predsa zúbky. Ako by si ho rozžuvala?“ No, to je pravda. Sakra, zase má pravdu. To nie je možné. Rezignujem a uvelebím sa späť na tú pichľavú slamu, či čo to vlastne je. Mamka na mňa nežne frkla a akoby šibnutím čarovného prútika, odprevadila ma tým do ríše snov.
Snívalo sa mi o Objektoch. Stále mi v hlave zneli ich hlasy:
„Poďte sem, už to prichádza!“
„Jééééj, aká je nádherná, celá mama!“
„Tak teda vitaj na tomto svete, Aisha!“
„Pomôžte jej, nevie si nájsť mlieko!“
„No konečne. Už som si myslel, že ju budeme musieť prikrmovať!“
Nerozumela som presne, čo tým všetkým mysleli, ale cítila som, že od nich nemusím čakať nič zlé. Presnejšie, cítila som to z mamky. Pokojne stála a čakala, čo sa bude diať. Hádam by zakročila, keby vedela, že mi idú ublížiť, či…?
…
Komentáre
Zverejnenie komentára