Žriebäcí denník: Kapitola prvá
Žriebäcí denník: Kapitola prvá
„Rýchlo! Poďte všetci sem, už sa to deje!“ počujem z diaľky cudzie hlasy.
Pokiaľ mi moja mladá pamäť siaha, vždy som bola obklopená len krásnym tichom a pokojom, preto ma táto náhla zmena celkom vydesila. S ničím podobným som sa ešte nestretla, takéto impulzy v podobe zvuku dostávam po prvýkrát v živote. Vlastne, neviem ani, či je toto prirovnanie úplne najsprávnejšie, keďže na tomto svete žijem sotva pár minút, aj to ešte nie celkom úplne. Aby som bola presná, zatiaľ mi trčí len hlava. Snažím sa zaostriť a rozmazané machule sa pomaly menia na obrysy neurčitých tvarov. Viac rozpoznať nedokážem a pomaly prestávam bojovať s tlakom, ktorý mi prechádza celým telom.
Naozaj nemám pojem o čase. Každopádne, už som vonku. Ležím na niečom tvrdom a pichľavom, 5* hotel to teda asi nebude. Už ma nechráni ani moja blanka, takže mi je trochu zima. Prečo je tu tak zima? A prečo sa všetky tie čudné objekty nado mnou skláňajú? Čo odo mňa chcú? Zvieratá to nie sú, to by som vycítila, dokonca nemajú ani toľko nožiek, koľko ja. Ako na tom vôbec vedia chodiť? Ja som sa na tie svoje postaviť skúšala, ale nejde mi to. Som príliš slabá. Niekde v brušku cítim pocit… hladu? To sa mi doteraz ešte tiež nestalo. Všetko je to pre mňa také nové. Chcem sa vrátiť späť do tepla a ticha, kde ma nebude nič rušiť a nikto obchytkávať. Ale mám taký zlý pocit, že to sa už nedá.
Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som prvýkrát ochutnala mamkino mliečko. Objekty sa medzi sebou rozprávali, že to síce trvalo dlhšie a začínali sa báť, že ma budú musieť prikrmovať, ale že príroda nakoniec zvíťazila.
Čo? Aká príroda? Tieto dialógy mi vôbec nedávali zmysel. Ale to teraz nie je podstatné, späť k téme. Pred týmto veľkým úkonom som musela pozbierať naozaj všetky svoje sily, aby sa mi konečne podarilo postaviť sa na nožky. Mamka sa mi síce snažila pomôcť, ale bezvýsledne. Párkrát som aj spadla a nabila si kolená, no Objekty mi (niekedy až príliš) ochotne pomáhali znova nadobudnúť stratenú rovnováhu. Asi by som mala prehodnotiť svoj postoj k nim, vyzerajú byť celkom fajn. Zatiaľ ma nezabili, takže asi budú časom odo mňa niečo potrebovať. Horko-ťažko sa mi teda nakoniec podarilo nájsť zdroj mojej potravy pre tento život a začala som cicať. Teplá sladkastá tekutina sa mi rýchlosťou blesku rozlievala po tele a ja som sa každým hltom cítila spokojnejšia a k mamke som pociťovala čoraz viac a viac sympatií. Po chvíli aj ten divný pocit v žalúdku ustúpil. Takže takto to funguje!
Objekty sa pomaly vytratili a s mamkou sme ostali samé. Bola som už z toho všetkého taká vyčerpaná, že som prebiehajúce rozhovory vnímala len tak, na pol ucha. Čo ma ale zaujalo bolo, že sa o mne zmieňovali ako o niečom nádhernom a nazývali ma Aisha. Nevedela som, čo to znamená, no keď som pochopila, pochytil ma chvíľkový hnev. Ako si ONI môžu dovoliť dávať mi nejaké meno? Čo som nebodaj ich majetok? Tak to teda určite. Nech si tak nazývajú svoje malé Objektíčky… no potom som to celé poňala z druhej strany. Keď si budú myslieť, že všetko je tak, ako chcú oni, budú sa o mňa starať ako o moju mamku (a tá sa veru na svoj život nesťažuje). Dobre teda, toto zvláštne meno akceptujem, dokonca sa budem snažiť reagovať naň a uvidíme, čo mi to do tohto života prinesie.
S týmto zadosťučiňujúcim pocitom som sladko zaspala.
…
Komentáre
Zverejnenie komentára