Žriebäcí denník: Kapitola siedma
Žriebäcí denník: Kapitola siedma
Prvý deň vonku som sa v ohrade tak vybehala, vyskackala a vyšantila, že v boxe som už len padla na moje obľúbené miestečko a zalomila hádam na celú noc. Zobudil ma až Béla, ktorý mi nadšene začal olizovať čelo. No fuj, mohol by trošku mierniť svoje emócie. Dávka ranného mliečka, ponaťahovanie si stuhnutých končatín a šup-šup, znova von. Už som bola ako-tak zorientovaná, kde sa čo nachádza, a teda som si mohla dovoliť trochu sa vzdialiť od mamky aj stajníka Jana a preskúmať vzdialenejšie okolie. Mamka na mňa síce volala, nech sa okamžite vrátim, no to som nemala v pláne ani náhodou.
Cupkala som si po kamienkovej cestičke a rozhliadala sa okolo seba. Kone, ktoré už boli vonku, ma zdravili a presviedčali, nech sa u nich zastavím na kus reči, že sa nudia. No, ale ja mám trochu iné plány… teda, mala som. Pokým ma nedobehol Béla a neprikázal mi vrátiť sa späť. Vysmiala som sa mu, ale keď na mňa začal vrčať a ceriť zuby, radšej som sa poslušne otočila a kráčala so zveseným chvostom k mamke. To je ale podrazák. Potom sa mi velice ospravedlňoval, že si iba robil svoju prácu a bla, bla… ale toto mu nezabudnem. Veru nie. Jano ma pľacol po zadku, zatvoril za nami vráta a spolu s Bélom sa vracali do stajne po ďalšie kone.
Je asi nejako pred obedom, slnko svieti a ja sa pomaly začínam nudiť. Chvíľu som pozorovala malé stvorenia, ktoré behajú po zemi, ale keď mi jedno z nich vliezlo do nosa a ja som chytila záchvat kýchania, rozhodla som sa, že tejto zábavy už stačilo. Začala som skúmať, či sa odtiaľto nedá nejako dostať. Pozrela som na mamku, tá si ma nevšímala a spokojne sa pásla. Vybrala som sa teda na prieskum po obvode ohrady. Tu nič, tu nič, tu tiež nič... všetky otvory sú pre mňa príliš malé, úzke. Nepreleziem tade. Zrazu ku mne pristúpil kôň odvedľa a pošepol mi, že mám skúsiť medzeru úplne vzadu, na kraji. Vraj sú tam laty trochu uvoľnené, že sa možno prepchám. Šla som to teda skúsiť. Spočiatku som v ničom nevidela rozdiel, ale pri troche fantázie sa mi naozaj zazdalo, že to drevo je upevnené trochu nakrivo. Žeby som to skúsila? Opatrne som teda zdvihla nohu a snažila sa prekročiť na druhú stranu. Podarilo sa mi to, no s druhou som zápasila pomerne dlhšie. Už ma to aj prestalo baviť, no nemohla som ani dnu, ani von. Musela som pokračovať. Ako som už mala obidve predné nohy von z ohrady, nastal problém číslo dva a to, že čo, sakra, teraz? Bola som zaseknutá.
K problému číslo dva sa rýchlo pridružil aj problém číslo tri, s názvom: mamka. Tá si ma všimla a nahnevane sa ku mne dovalila. A tak som tu, zaseknutá o ohradu, pol dňa počúvala jej múdre reči. Našťastie si ma všimol jeden chlapec, ktorý prechádzal okolo, a nejakým zázrakom sa mu podarilo dostať ma naspäť na všetky štyri a do jedného priestoru. Škoda, že ten priestor bola ohrada a nie tá cestička za ňou, ale vždy lepšie, ako ostať zakliesnená, no nie?
Komentáre
Zverejnenie komentára