Žriebäcí denník: Kapitola štvrtá
Žriebäcí denník: Kapitola štvrtá
Chvíľu po tom, čo všetky kone začali konečne spokojne mľaskať nad svojimi raňajkami, začali do stajne vchádzať ďalšie a ďalšie Objekty (vlastne, mamka mi ich tak zakázala volať, vraj to nie je pekné pomenovanie. Ale ja si ich budem nazývať ako chcem). Veľké, malé, tučné i chudé, niektoré mali dokonca paličky alebo sklíčka na očiach. Náš box im vraj stojí v ceste ako prvý, takže komplet všetci zrazu zacítili potrebu podísť k nám a robiť nado mnou ťuťu-ňuňu zvuky. Títo ľudia sú vážne divní. Mamka si ich pozornosť užívala, lebo od každého vyfasovala nejakú tú mrkvičku alebo chleba. Plná očakávania som po nich párkrát siahla aj ja, no všetko som sklamane vypľula, keďže zúbky stále nemám. Kedy mi už konečne narastú?
Prišla majiteľka Chucka Norrisa. Viem to, lebo mi o tom nadšene referoval hneď, ako začul jej kroky. Zvedavo nahliadnem hore, cez medzierky nad drevom: Vyzerá trochu tučná, na pohľad nič moc. Blonďavé vlasy má skryté pod modrou šiltovkou a úsmevom obdarúva každého, koho stretne. Zastavila sa aj pri nás a podáva mi svoju ruku na očuchanie. Vonia pekne. Chuck urazene zaerdží, veď predsa prišla za ním. Ja ho chápem, no napriek tomu si bezočivo vychutnávam škrabkanie za ušami. Po chvíli sa však panička predsa len zdvihne a spolu s veľkou krabicou si to mieri k šťastnému Chuckovi. Konečne sa chlapec dočkal… no keď zbadal, čo je v krabici, radosť ho razom prešla. Pred pár dňami si vraj rozrazil nohu a tak mu to je treba ošetrovať. A to sa mu nepáči, lebo to „robí strašné zvuky a štípe“. Pche, a to si hovorí chlap? Čo nič nevydrží?
Zvyšok dňa sa nedialo nič zaujímavé a ja som sa veľakrát pristihla, ako mi hlava unavene padá na podlahu a klipkajú mi oči. Prečo som stále tak unavená? Chcela by som už konečne behať po svete, tu sa nudím. Mamka ma utešuje, že ešte dva alebo tri dni, a dočkám sa aj toho. Zrazu zbystrí pozornosť. Čo sa deje?
„To je dievča, čo sa o mňa stará.“ povedala mamka. „Nemusíš sa báť, je celkom fajn. Síce nám chvíľu trvalo, kým sme si k sebe našli cestu, ale už je to dobré.“
Viac som sa nestihla dozvedieť, lebo „dievča“ už otváralo dvere na boxe a jojkalo nadšením. Čo stále všetci majú, toto je nejaký ich spôsob privítania, alebo čo? Mamke ponúkla kúsok mrkvy a chvíľu sa jej prihovárala, potom sa obrátila ku mne a začala ma škrabkať. Ako tak pri mne kvočala, poobzerala som si ju zo všetkých strán. Bola menšia, mala pekné modré oči a dlhé hnedé vlasy, spojené v ružovej gumičke. Povedala mi, že keď som sa včera večer narodila, už prísť nemohla, ale teraz utekala hneď zo školy a ponáhľala sa za mnou. No teda, to je mi pozornosť.
Na zem dopadla taška, naplnená mrkvami, mamka ich už dnes zožrala prinajmenšom 500. Dievča si vybralo z vrecka niečo modré, čím začalo mamke prečesávať srsť. Pre istotu som skúsila, či sa to zjesť. Nedá. Mamka sa zasmiala a vysvetlila mi, že to sú kefy na čistenie a škrabkanie srsti. Vraj je to po celom namáhavom dni veľmi príjemné. Síce neviem, čo myslela tým „namáhavým dňom“, veď nič nerobí, iba tu so mnou stojí, žere a se…, ale dobre, nerozoberala som to. Ľahla som si na svoje teplé miestečko a zase raz zaspala. Keď som sa zobudila, všade už bola tma a kone spokojne odfukovali.
….
Komentáre
Zverejnenie komentára