Žriebäcí denník: Kapitola tretia
Žriebäcí denník: Kapitola tretia
V stajni to pomaly ale isto ožíva. Ako prvé počujem vtáčiky, neskôr sa popri nás mihne mačka s jedným z tých nešťastníkov v papuli, a onedlho sa začne búrlivá debata ostatných koní na tému včerajšieho nového prírastku v stajni. Počkať, tým asi myslia mňa. Aha. Napäto teda počúvam, čo nové sa zase raz dozviem. Vraj mi závidia, aj oni by zase chceli byť takí mladí a užívať si bezstarostný život.Čože? No, ja nemám pocit zrovna bezstarostného života. Veď som stále hladná, ledva sa udržím na vlastných nohách a pravdu povediac, ani ma to tu, medzi štyrmi stenami, nejak extra nebaví. Chcem ísť spoznávať ten úžasný svet, o ktorom všetci stále hovoria!
No mamka ma schladí, že to ešte pár dní potrvá. Objekty ma vraj tak skoro von nepustia, že som ešte slabá a ublížila by som si. Cucnem si teda ďalší dúšok mliečka a v tichosti dúfam, že ten deň príde čo nevidieť. Z vedľajšieho boxu na mňa šibalsky žmurkne náš sused Chuck Norris (prisahala by som, že som to meno už niekde počula...) a sľúbi mi, že potom mi tam vonku všetko poukazuje a vysvetlí. Beriem ho teda za slovo, som zvedavá.
Zrazu počujem škripot dverí a nejaké vŕzganie. Ostatné kone začnú nedočkavo podupkávať nohami a hádať sa medzi sebou, čo dnes dostanú na raňajky. Mamka mi pošepne, že je to aj tak stále to isté, ale je to jeden z ich dlhoročných rituálov na skrátenie si dlhej chvíle. Zároveň im prikáže, nech sa postavím a posuniem sa čo najbližšie ku stene. Zdvihnem na ňu svoje pomyslené obočie, no keď sa jedna z našich stien otvorí a ja zbadám obrovský Objekt s niečím pichľavým v ruke, pochopím, že to nebolo myslené zo srandy. Čo to je?? Vyvaľujem oči na to čudo. A aby toho nebolo málo, vbehne sem za ním aj nejaký fľakatý škaredý pes a mieri si to rovno ku mne. Zdesene zavriem oči a začnem sa triasť. Pripravujem sa na najhoršie… no Objekt ho okríkne, a tak sa pes rýchlo stiahne tam, odkiaľ prišiel. Vydýchnem si a sledujem môjho záchrancu, ako ku mne naťahuje ruku, prihovára sa mi a začne ma hladiť po krku. Hmm, to je príjemné. Užívam si to a keby som mačka, zrejme by som hneď začala priasť. Naťahujem hlavu ako to len ide a modlím sa, aby Objekt v tejto činnosti pokračoval čo najdlhšie.
„Ty si ale krásavica, no čo, ako sa ti tu páči?“
Odpoviem mu, že to nie je až také zlé, ale rada by som sa išla pozrieť aj niekam von. Mamka sa rozrehoce – Objekt mi vraj nerozumie. Do riti, tak to bude náročná komunikácia. Skúsim svoje myšlienky teda vyjadriť aspoň neverbálne a budem dúfať, že mi porozumie. Smelo teda vykročím von z boxu, no po pár krôčikoch ma Objekt s úsmevom zatlačí späť na pôvodné miesto a dvere za sebou radšej zavrie. Vraj som príliš zvedavá. Odstúpi odo mňa, prihovorí sa aj mamke, potľapká ju po zadku (úchylák jeden) a do hrántu jej vysype obsah vedra, čo si so sebou doniesol. Chuck Norris jej zapraje dobrú chuť a pre istotu párkrát kopne kopytom do steny, aby Objekt nezabudol ani na neho. No on si ho nevšíma a tou pichľavou vecou začne zo zeme zbierať našu slamu a hádzať ju do veľkej hrdzavej krabice na koliečkach. Pozbiera aj mamkine bobky a všetko pekne pozametá. My sa mu šikovne uhýbame a keď je hotový, odíde a vráti sa s novou, voňavou slamou, ktorú pod nás starostlivo rozprestrie.
No teda, tomu sa hovorí pozornosť... Naposledy pohladká mňa i mamku, zapraje nám pekný deň a odchádza za ostatnými. Chuck Norris sa mu zase pripomenie, tentoraz už boli jeho prosby vyslyšané a Objekt k nemu vchádza s vedrom a pichľavým nástrojom na odpratanie špinavej slamy.
…..
Komentáre
Zverejnenie komentára